„Volám sa sestra Marie-Thérèse. V roku 1943 som mala 24 rokov. Dnes mám 86. Nikdy som o tom nehovorila. Ani svojim nadriadeným, ani svojim sestrám, ani svojmu spovedníkovi. Ale čas plynie a mlčanie je ťažké bremeno. Preto, než odídem, chcem, aby to niekto vedel, aby si to niekto pamätal.
Bolo nás sedem sestier v malom kláštore Saint-Joseph neďaleko Compiègne. Starali sme sa o ranených. Ukrývali sme Židov, odovzdávali sme správy, modlili sme sa. Jedného septembrového rána o piatej hodine prišli nákladné autá. Vojaci zaklopali na dvere. Kričali po nemecky, potom po francúzsky. „Otvorte, Gestapo!“ Dodnes si pamätám zvuk topánok na dlaždiciach kláštora.
Spomínam si na matku predstavenú, ktorá stála pred nami s roztiahnutými rukami a pokojne povedala: „Moje dcéry, zachovajte si dôstojnosť. Boh nás vidí.“ Donútili nás vyjsť von v rade. Mali sme na sebe naše hábity. Vietor bol studený. Nahnali nás do nákladného auta. Spomínam si na pohľad malej sestry, sestry Claire, ktorá mala sotva 19 rokov. Triasla sa.
Chytil som ju za ruku a povedal jej: „Neboj sa, sme spolu.“ Ešte sme netušili, že sa už nikdy nevrátime. Jazdili sme celé hodiny. Nákladné auto bolo zakryté plachtou, bola tma. Boli sme stlačení jeden na druhého. Cítil som dych sestry Claire na svojom ramene. Stále sa triasla.
Nikto nehovoril. Matka predstavená občas zašepkala: „Zdravas Mária!“ Odpovedali sme zborovo, veľmi potichu. To bolo všetko, čo nám zostalo. Okolo poludnia sa kamión zastavil. Donútili nás vystúpiť. Boli sme na nádvorí kasární, niekde v Nemecku. Už presne neviem kde. Možno niekde pri Kolíne.
Boli tam ostnaté drôty, strážne veže, štekať psy. Dôstojník SS sa na nás pozrel. Usmial sa, chladným úsmevom. Povedal po francúzsky s tvrdým prízvukom: „Mníšky! Zaujímavé!“ Oddelili nás od mužov. Boli tam aj kňazi, odbojárovia, Židia. Nikdy sme ich už nevideli.
Zaviedli nás do samostatnej barakovej budovy. Tam už boli iné ženy, Poľky, Belgičanky, Francúzky. Niektoré tam boli už celé mesiace. Takmer nehovorili. Večer nám dali polievku z horúcej vody so zeleninovými šupkami. Jedli sme v tichosti. Potom nám prikázali, aby sme sa vyzliekli.
Úplne. Stále si pamätám ten hanbu. Boli sme mníšky. Zložili sme sľuby cudnosti. Nikdy sme neukázali svoje telá, ani iným sestrám. Ale stráže tam boli, ženy v sivých uniformách. Kričali, bili nás obuškami. Poslúchli sme.
Stáli sme nahí v rade. Stráže nám ostrihali vlasy. Všetkým, aj 62-ročnej matke predstavená. Spomínam si na zvuk strojčeka, chlad na mojej hlave, slzy, ktoré mi ticho tiekli po tvári. Potom nám na predlaktie vytetovali číslo. Moje bolo 5784. Dodnes ho mám.
Teraz je bledá, ale je tam. Dali nám pruhované uniformy s fialovým trojuholníkom. „Bibel Forscher“, biblický výskumník. Bol to znak pre náboženských odporcov vojenskej služby, svedkov Jehovových. Ale dali nás k nim, pretože sme odmietli pracovať pre vojnové úsilie. Prvých pár dní sme sa modlili.
Veľmi. Verili sme, že Boh nás ochráni, že naša viera bude naším štítom. Ale veľmi rýchlo sme pochopili, že Boh tam bol veľmi ďaleko. V tých prvých dňoch v tábore, už neviem, koľko ich bolo, možno tri, možno päť, čas už začal ubúdať. Na druhý deň ráno nás dali do práce.
Počítali nás, nútili nás behať. Ak niekto spadol, bili ho. Potom nás poslali do továrne. Vyrábali sme náboje. Náboje do nemeckých pušiek. Náboje, ktoré zabili našich bratov, našich otcov, našich vojakov. Matka predstavená to odmietla. Povedala: „Nebudeme pracovať pre vojnu, je to proti našej viere.“
Tak nás každý deň bili palicami, opaskami, päsťami. Spomínam si na strážkyňu, volala sa Irma, bola to vysoká blondína. Keď nás bila, smiala sa. Hovorila: „Vaše modlitby vás už nechránia, moje malé mníšky. Tu som ja vaším Bohom.“ Jedného večera po večierke nás rozdelila.
Vzala sestru Claire. Mala devätnásť rokov. Bola taká pekná. Chudera. Vzala ju do samostatnej barakovej budovy, ktorá bola určená pre dôstojníkov SS. Čakali sme celú noc. Modlili sme sa. Ticho plakali. Ráno sa sestra Claire vrátila. Chodila s ťažkosťami. Mala modriny na tvári a prázdny pohľad. Už nehovorila.
Už sa nemodlila. Len hľadela na zem. Vzala som ju do náručia. Zašepkala som jej: „Pán ťa vidí. On vie.“ Po prvýkrát od svojho návratu sa na mňa pozrela a ticho povedala: „On tam nebol, sestra Marie-Thérèse, On tam nebol.“ Ten večer som pochopila, že viera sa môže zlomiť.
