Nazywano je sługami Boga, kobietami, które poświęciły swoje życie modlitwie, opiece nad chorymi i wychowywaniu dzieci; kobietami chronionymi przez swoje welony, krzyże i śluby czystości. Kobietami, które wierzyły, że nawet w czasie wojny, nawet w obliczu wroga, ich habit chroni je. Myliły się. To, co niemieccy żołnierze zrobili francuskim zakonnicom, przekracza granice wyobraźni, nie dlatego, że było to wyjątkowe w okropnościach wojny, ale dlatego, że zburzyło jedno z ostatnich tabu, które nawet wojna miała szanować.
V tomto chaose sa najzraniteľnejší stali terčom útokov. Kláštory, ktoré kedysi rešpektovali aj okupanti, prestali byť útočiskom. Kláštor milosrdenstva sa nachádzal v malej dedinke neďaleko Caen. Žilo v ňom dvadsaťtri mníšok pod vedením matky predstavená Marie-Thérèse, šesťdesiatročnej ženy, ktorá zasvätila svoj život službe Bohu. Kláštor slúžil ako škola pre dievčatá z dediny, hospic pre starých ľudí a útočisko pre chudobných. Sestry boli dobre známe a milované. Dvojročná sestra Marguerite učila deti. Dvadsaťšesťročná sestra Elisabeth sa starala o chorých. Najmladšia sestra Jeanne, devätnásťročná, práve zložila večné sľuby. Modlila sa niekoľkokrát denne, vstávala o štvrtej ráno a žila život v chudobe, čistote a poslušnosti. Ich svet bol malý, ohraničený múrmi kláštora, ale ani tie múry ich nemohli ochrániť pred tým, čo malo prísť.
15. augusta 1944, na sviatok Nanebovzatia Panny Márie, katolícky sviatok, sa všetko zmenilo. Do dediny dorazila ustupujúca nemecká jednotka. Neboli to disciplinovaní vojaci pravidelnej Wehrmachtu, ale roztrúsení, dezorganizovaní, zúfalí muži. Niektorí z nich patrili k Waffen-SS, iní boli obyčajní vojaci, ktorí stratili svojich dôstojníkov. Všetci boli zatrpknutí, vyčerpaní, vedomí si toho, že vojna je prehratá, a všetci hľadali niekoho, koho by mohli obviňovať. Obec bola takmer prázdna. Muži utiekli alebo sa ukryli v lese. Rodiny sa zabarikádovali vo svojich domoch. Otvorený zostal len kláštor, ktorého dvere zostali otvorené v súlade s kresťanskou tradíciou pohostinnosti. Rodinné hry
Matka Marie-Thérèse trvala na tom, aby dvere zostali otvorené. „Sme služobníci Boží,“ povedala, „nemáme sa čoho báť. Aj Nemci rešpektujú sväté miesta.“ Verila v božskú ochranu. Verila vo všeobecný rešpekt voči ženám oddaným Bohu. Mýlila sa. Prví vojaci vstúpili do kláštora okolo poludnia. Päť mužov v špinavých uniformách, ozbrojených puškami a s fľašami vína ukradnutými z dedinskej pivnice. Už boli opití. Sestra Marguerite ich ako prvá zbadala z okna refektára. Rýchlo zišla dole, aby varovala matku Marie-Thérèse. „Prichádzajú nemeckí vojaci, matka.“ „Koľko ich je?“ „Päť. Vyzerajú zmätení.“ Matka Marie-Thérèse pokojne vstala, upravila si závoj a išla k vchodovým dverám. „Zostaňte v kaplnke,“ nariadila ostatným sestrám. „Modlite sa, ja s nimi porozprávam.“
Sestry poslúchli a zhromaždili sa v malej kaplnke kláštora. Tri ženy v čierno-bielych habitách pokľakli a recitovali ruženec. Ich hlasy sa zjednotili v šepkaní: „Zdravo, Mária, milosti plná…“ Matka Marie-Thérèse čakala na vojakov pri dverách. Keď vošli, mierne sa uklonila. „Páni,“ povedala neistou nemčinou, „vitajte. Ak potrebujete jedlo alebo vodu, podelíme sa s vami o to, čo máme.“ Najstarší z vojakov, seržant vo veku okolo štyridsať rokov s jazvou na tvári, sa na ňu dlho pozeral. „Kde sú ostatní?“ „V kaplnke, modlia sa.“ „Priveďte ich sem.“ „Sú…“ „Povedal som, priveďte ich sem!“ Jeho tón sa zmenil. Už nebol zdvorilý, len náhle rozkazoval.
Matka Marie-Thérèse pocítila mrazenie v žalúdku, ale prikývla a išla po svoje sestry. Keď mníšky vošli do jedálne, vojaci ich sledovali s pozornosťou, ktorá nemala nič spoločné s úctou. Mladý vojak, ktorý nemal viac ako dvadsať rokov, potichu zapískal. Iný sa zasmial. Seržant obišiel skupinu a pozorne si prezrel každú tvár. „Ste Francúzky?“ „Sme služobnice Božie,“ odpovedala matka Marie-Thérèse. „Nemáme žiadnu národnosť.“ „Ste Francúzky,“ zopakoval seržant. „A Francúzsko nás zradilo.“ „S tým nemáme nič spoločné…“ „Ticho!“ Seržant sa obrátil na svojich mužov. „Prehľadajte kláštor. Hľadajte zbrane, rádiá, skrytých odbojárov.“
Vojaci sa rozmiestnili po celej budove. Bolo počuť búchanie dverí, prevracanie nábytku a rozbíjanie skla. Hľadali zbrane, ale hľadali aj niečo iné: výhovorku, dôvod, ospravedlnenie pre to, čo chceli urobiť. Nenašli nič. Žiadne zbrane, žiadne rádiá, len strohé izby s úzkymi posteľami, krížmi na stenách a modlitebnými knihami. Ale to už bolo jedno. Keď sa vojaci vrátili, ich správanie sa zmenilo. Víno začalo pôsobiť, rovnako ako nedostatok autority a predovšetkým horkosť porážky. „Kŕmili ste odbojárov,“ obvinil seržant. „Kŕmime každého, kto má hlad,“ odpovedala pokojne matka Marie-Thérèse. „Je to naša kresťanská povinnosť.“ „Ukrývali ste Židov.“ „Poskytli sme útočisko tým, ktorí to potrebovali.“ „Zradili ste Ríšu.“ „Slúžili sme Bohu.“ Knižnice
