„Adam Walsh, tvoja mama na teba čaká. Prosím, prihlás sa v oddelení hračiek.“ Toto oznámenie sa rozlieha po nákupnom centre Hollywood Mall na Floride. Raz, dvakrát, každých 15 minút, ale žiadny malý chlapec nepribehne. Zo zadnej strany vešiaka s oblečením sa neobjaví žiadna tvár s pehami. Oddelenie hračiek zostáva prázdne. A s každou minútou, ktorá ubehne, teplota v tom obchode klesá, pretože všetci začínajú uvedomovať si niečo desivé.
Šesťročný Adam Walsh zmizol. Je 27. júl 1981. Deň, ktorý navždy zmenil Ameriku. Vráťme sa spolu do toho rána. Adam sa prebudil vo svojom dome v Hollywoodu na Floride a ako každý iný šesťročný chlapec pozeral Sesame Street. Jeho otec, John Walsh, mu dal bozk na rozlúčku, než odišiel do práce.
Jon bol na vrchole kariéry – ako viceprezident a riaditeľ marketingu v hoteli Paradise Grand pracoval na projekte v hodnote 26 miliónov dolárov. Jeho manželka Ray bola študentkou interiérového dizajnu na čiastočný úväzok. Mali všetko. Americký sen, krásny domov, úspešnú kariéru a svojho syna, svojho drahocenného jediného syna, Adama. Keby si bolo možné objednať syna z katalógu, povedal neskôr Jon, bol by to Adam, vysoký 107 centimetrov.
Svetlohnedé vlasy, gaštanové oči, líčka s jamkami posiate pihami. Jeho prezývka bola Cter. Miloval baseball. Miloval kreslenie. Najviac zo všetkého miloval svojich rodičov. Okolo 11:00 Revy naložila Adama do ich sivého auta značky Checker. Mali na programe nejaké pochôdzky. Prvá zastávka bola v luteránskej škole St. Mark’s. Revy tam odovzdala šek na 90 dolárov, aby zapísala Adama do druhej triedy.
Potom nasledovala 5-minútová jazda do nákupného centra Hollywood Mall. Rev už mesiace čakala, kedy sa v obchode Sears začne predávať konkrétna lampa. V ruke držala leták s ponukou. Dnes bol ten deň. Zaparkovala na svojom obvyklom mieste, na severnej strane, blízko vchodu k katalógu. Bola to jej zvyčajná prax. Po nákupoch mala v pláne zájsť do posilňovne. Súťažila totiž v kulturistických turnajoch. Ale najprv tá lampa.
Vošli severným vchodom, prešli okolo informačného pultu, a vtedy to Adam zbadal. V oddelení hračiek. Zbrusu nová herná konzola Atari 2600 z roku 1981. Bola to revolučná technológia. Televízna obrazovka, dva ovládače. Deti sa okolo nej zhromaždili ako motýle okolo plameňa a striedali sa pri hraní hry Star Strike. Adamovi sa rozžiarili oči.
Prosil mamu, aby ho nechala zostať a pozerať sa. Rey sa rozhliadol. Hliadkovali tu bezpečnostní strážcovia. Desiatky nakupujúcich, všade personál a hneď naproti cez Hollywood Boulevard, viditeľná cez okná, bola policajná stanica. Bol poludník, jasné denné svetlo, jedno z najbezpečnejších a najverejnejších miest, aké si len možno predstaviť. Povedala: „Ideme do oddelenia svietidiel.“
„Je to len pár uličiek ďalej,“ odpovedal Adam. „Dobre, mami. Viem, kde to je.“ Keď odišla, Adam stál tretí v rade chlapcov čakajúcich na svoj turnus pri hre. Prešla k oddeleniu s lampami, dostatočne blízko na to, aby mu prakticky videla na temeno hlavy. 10 minút, možno najviac 15. Hľadala tú lampu.
Na predajnej ploche to nebolo. Spýtala sa predavačky. Skontrolovali sklad. Nemali to na sklade. Predavačka mala obednú prestávku, tak Rey zanechala svoje meno a číslo. Potom sa vrátila do oddelenia s hračkami. Chlapci boli preč. Všetci. Atari tam ležalo opustené. Rev sa rozbúchalo srdce. Zavolala na Adama. Prešla medzi regálmi. Nič.
Obrátila sa na zákaznícky servis. „Paige, môj syn. Hľadám Adama Walsha, prosím.“ Z reproduktorov sa ozvalo praskanie. „Adam Walsh, čaká na vás vaša matka. Prosím, prihláste sa v oddelení hračiek.“ Nastalo ticho. Čisto náhodou práve v tom istom obchode nakupovala Revyina svokra, Jean Walshová. Stretli sa. Jean sa pridala k hľadaniu.
Obe ženy spolu so zamestnancami obchodu prehľadali každý kútik obchodu Sears. Každých 15 minút bolo Adamovo meno opakovane vyvolávané. Ale toto Rebe nevedela. A toto jej Sears odmietol povedať. Približne o 12:00, len pár minút po tom, čo nechala Adama pri tej videohre, vypukla hádka. Dvaja čierni chlapci a dvaja bieli chlapci sa hádali o to, na koho je rad hrať.
Privolali 17-ročnú bezpečnostnú pracovníčku menom Kathy Schaeferová. Pracovala na čiastočný úväzok, bola v civilnom oblečení a nemala žiadne odborné školenie. Predpokladala, že chlapci v jednotlivých skupinách sa navzájom poznajú. Spýtala sa černošských chlapcov, či sú ich rodičia v obchode. Odpovedali, že nie. Povedala im, aby odišli severným vchodom.
Potom sa obrátila na dvoch bielych chlapcov. Položila im rovnakú otázku. Starší z nich odpovedal, že nie. Mladší, ktorý mal na sebe zelené šortky a červeno-bielo pruhované tričko, nič nepovedal. Bol plachý, vystrašený, pravdepodobne si myslel, že má problém. Kathy Schaeferová prikázala obom bielym chlapcom, aby odišli východným východom – dverami, ktoré Adam nikdy nepoužíval a ktoré viedli do časti parkoviska, ktorú nepoznal.
A celých 27 rokov nemala rodina Walshových ani tušenie, že sa to stalo. V obchode Sears mlčali, lebo sa obávali žaloby. Keď sa Ray spýtal, kam chlapci išli, zamestnanci len pokrčili plecami. „Je niekde tu. Určite ho nájdeš.“ Adam tam však nebol. Bol vonku sám. Šesťročný chlapec v neznámej časti obrovského parkoviska nákupného centra, zmätený, vystrašený, bezbranný.
O 13:55, takmer dve hodiny po tom, čo bol Adam naposledy videný, bola konečne privolaná hollywoodska polícia. Príslušníci prišli z druhej strany ulice. Začali pátrať. Vypočúvali svedkov. Ale teraz príde tá časť, z ktorej vám stuhne krv v žilách. Polícia to nebrala vážne. Hneď na druhý deň uverejnil jeden denník citát policajného asistenta.
Neexistuje podozrenie z únosu. Chlapec sa pravdepodobne snaží dostať domov. Zrejme sa stratil. Prehľadávame po ňom celé mesto. Stratil sa. Akoby sa šesťročné dieťa mohlo len tak zatúlať a nájsť si cestu domov z vzdialenosti 8 kilometrov. Trvalo 45 minút, kým sa na mieste vôbec objavil policajt v uniforme. 45 minút. Policajná stanica bola hneď cez ulicu.
