Vŕzganie postele v spálni jej povedalo viac ako akékoľvek slová. A predsa Aurelia vykročila k dverám. Chcela ešte naposledy vidieť svojho manžela – vidieť ho a spýtať sa: naozaj sa pre neho vo svojich dvadsiatich siedmich stala príliš stará?
Narodil sa 1. augusta 1948 v Rige v početnej rodine s veľmi skromnými materiálnymi pomermi. Otec, Edmund Kalniņš, pracoval ako automechanik, mama bola v domácnosti. Napriek skromnému povolaniu bol Edmund vzdelaný človek a dal synovi meno na počesť legendárneho staroseverského kráľa Ivara Bezkoného.
Rodičia dúfali, že Ivar si osvojí spoľahlivé remeslo, ktoré mu umožní slušne zarábať. Vo veku štrnástich rokov, ešte ako žiak strednej školy, sa začal učiť zámočníctvu a neskôr sa vyučil opravovať výpočtovú techniku.
Krátko pred ukončením školy sa mladý Kalniņš „vzbúril“. K hrôze svojich rodičov sa Ivar stal fanúšikom Beatles, nechal si narásť dlhé vlasy a začal nosiť nohavice do zvonu. Čoskoro si chlapec založil vlastnú rockovú kapelu, s ktorou hral na tanečných zábavách v Rige a v Jūrmaly.
V roku 1971 sa študent konzervatória Ivar zoznámil s obyčajným dievčaťom menom Ilga. Mladí ľudia sa do seba zamilovali. Ivar požiadal Ilgu o ruku a ona jeho žiadosť prijala. Čoskoro sa im narodili dve dcéry – Una a Elena.
Ako študent nebol Ivar zďaleka najusilovnejší, zachránil ho však „herecký vzhľad“: hovorilo sa, že Kalnynš by sa skvele hodil do Hollywoodu.
V roku 1972, keď bol v treťom ročníku konzervatória, bol Ivar prijatý do súboru Umeleckého akademického divadla menovaného po J. Rainisovi. V divadle sa mu síce ponúkať významné úlohy neponáhľali, do jeho života však vtrhlo filmové umenie.
V tom istom roku 1972 si Ivar zahral v Riga Film Studio malú úlohu vo filme „Ilga-Ivolga“. Hneď na to nasledovala úloha v športovom filme „Právo na skok“, ktorý sa tentoraz nakrúcal v štúdiu Mosfilm.
Režiséri si všimli „nesovietskej krásy“ tohto pobaltského herca: od tej doby Kalnynša neustále pozývali do menších úloh západných špiónov, nemeckých dôstojníkov a podobne.
Cestu k skutočnej sláve Kalnynšovi vydláždila jeho divadelná kolegyňa, slávna sovietska herečka Vija Artmane. Práve Vija navrhla režisérovi Janisovi Streičovi, ktorý sa chystal nakrútiť drámu „Divadlo“ podľa románu Somerseta Moema, kandidatúru Ivara. Vďaka protekcii Artmaneovej sa Kalnynšovi podarilo získať rolu Toma Fennella, mladého milenca starnúcej primadony, a tá sa stala jeho „vstupenkou k sláve“ v sovietskom filme.
Po filme „Divadlo“ sa na Kalnynša sypali ponuky ako z rohu hojnosti. Ivar hral vo veľa filmoch a často stvárňoval postavy cudzincov.
V roku 1985 zasiahla Kalnynšu druhá vlna celozväzovej popularity, ktorá bola ešte silnejšia ako tá prvá.
V melodráme Igora Maslennikova „Zimná čerešňa“ stvárnil Ivar úlohu impozantného Moskovčana Herberta, ktorý pracuje vo Švajčiarsku. Po uvedení tohto filmu na plátna sa do Kalnynša zamilovali všetky ženy v ZSSR.
V roku 1992 sa 44-ročný Ivar počas nakrúcania filmu „Tajomstvá rodiny de Granchan“ zoznámil s litovskou študentkou Aureliou Anužite, ktorá dovtedy stihla hrať vo veľmi populárnom filme „Pavúk“.
Aurelia mala sotva 20 rokov, bola rovesníčkou Ivarovej najstaršej dcéry, čo však nezabránilo vzniku vášnivého romániku. Kalnynš sa pred manželkou nesnažil skrývať svoj vzťah s touto mladou kráskou: Ilga bola v šoku, ale nemohla s tým nič urobiť. Nasledoval rozvod.
Aby si mohol vziať Aureliu, bol Kalniņš pripravený na akúkoľvek obeť: konkrétne tento herec, ktorý bol od narodenia katolík, prešiel na luteránstvo.
V roku 1993 sa zamilovaní vzali a o rok neskôr porodila Aurelia manželovi syna Mikasa.
