To samo o sebe nie je nič nezvyčajné a v lete sa to stáva.
Lenže tentoraz to nebola len odrenina. Chlapec po páde zostal v bezvedomí.
Keď sme pristáli, čakalo ma niečo, na čo asi nikdy nezabudnem.
Okolo zraneného chlapca stáli jeho kamaráti. Mohlo im byť asi osem, desať, dvanásť rokov. Proste partia chlapcov, ktorí ešte pred chvíľou jazdili na bicykloch a riešili úplne iné starosti ako vrtuľník a sanitku.
A viete čo?
Neutiekli.
Jeden volal na 155. Ostatní boli pri kamarátovi. Hovorili na neho. Zaklonili mu hlavu, prikryli ho mikinami. Ukazovali nám, kde presne leží. A kým sme sa my starali o neho, oni sa starali o všetko ostatné.
O bicykel, batoh, jeho veci, o seba navzájom.
Keď sme ho nakladali do vrtuľníka, bolo na nich vidieť, ako sa boja, ale napriek tomu tam stáli a počúvali s jediným záujmom – aby bol kamarát v poriadku.
A v tej chvíli som si povedal, že práve toto je možno tá najdôležitejšia prvá pomoc, ktorú môžete niekomu poskytnúť.
Nezmiznúť. Neotočiť sa chrbtom. Nepovedať si, že to vyrieši niekto iný, ale držať spolu.
Hrdinovia nie sú len vo filmoch. Niekedy sú to obyčajní chlapci z východných Čiech, ktorým je desať rokov, majú špinavé tenisky, odrené kolená a roztrasený hlas, keď hovoria s operátorkou na linke 155.
A napriek tomu urobia všetko správne.
Úprimne?
V ten deň som nebol najviac hrdý na našu posádku. Bol som hrdý na nich.
Na partiu malých chlapcov, ktorí nám pripomenuli, ako vyzerá skutočné priateľstvo.
A keby sa ma niekto opýtal, ako by som si prial, aby sa raz správali moje deti?
Presne takto.
Ďakujem, chlapci…
